Helena Weszelovszká

Snívam o tom, že žijem v krajine, kde sú školy, v ktorých sa každý deň, každú hodinu, každú minútu učí každé jedno dieťa niečo skutočne hodnotné pre svoj život a už roky neprestávam dúfať, že je možné sa k tomuto snu aspoň priblížiť.

Preto som pripravená prijať akúkoľvek výzvu, aby som k tomu prispela aj osobne, hoci najradšej by som mala len svoju vlastnú triedu a svojich žiakov, s ktorými by sme sa navzájom rozvíjali a obohacovali.

Moja profesijná cesta je dosť  kľukatá. Geograficky aj pracovne. Po štúdiu učiteľstva pre prvý stupeň na pedagogickej fakulte v Nitre som krásnych 15 rokov pôsobila ako učiteľka aj zástupkyňa riaditeľky školy v Základnej škole Márie Medveckej v Tvrdošíne. Neskôr 8 rokov v samospráve na školskom úrade v Komárne.  Nasledovalo 10 rokov v pozícii riaditeľky Základnej školy Rozmarínová ul.1 Komárno, kde som sa snažila budovať autentickú živú školu, v ktorej sa každý cíti bezpečne, učí sa naplno a s radosťou rozvíja to najlepšie, čo v ňom je. Učiteľ aj žiak. Jeden bez druhého sa totiž nezaobídu. Popri tom som sa neustále vzdelávala, aby som svojim učiteľom aj žiakom čo najviac porozumela. Som absolventkou ročného programu Komenského inštitútu a pedagogické líderstvo som si rozvíjala v dvojročnom programe Ředitel naživo v Prahe. Zúčastňujem sa na konferenciách, stážach a diskusiách v odborných komunitách doma aj v zahraničí, čo mi nielen rozširuje obzory, ale hlavne odkrýva úskalia a možnosti rozvoja nášho vzdelávacieho systému.

Po trojročnej spolupráci s MŠVVaŠ SR na kurikulárnej reforme, z toho rok v pozícii štátneho radcu Odboru kurikula a inovácií vo vzdelávaní, vidím prirodzene svoje miesto opäť v komunite učiteľov a žiakov, lebo viem, že žiadna reforma nie je happy end. Kurikulárna reforma vzdelávania je, rovnako ako dejiny ľudstva, nikdy sa nekončiaci proces.

V pozícii mentorky chcem hlavne vnímať potreby učiteľov a posilňovať ich v sebauvedomení, že vlastný autentický učiteľský štýl je tou najväčšou profesijnou devízou a netreba ho meniť s každou módnou vlnou, že žiaci sa najviac naučia rozmýšľaním, skúsenosťami a chybami, že škola je súčasťou života, nie jeho protikladom a že skutočná inklúzia nie je tam, kde rastie počet podporných opatrení, ale tam, kde si všetci pomáhajú, lebo chcú. Chcem ich sprevádzať, keď si budú tvoriť  školu, kde budú mať radosť z toho, že sa tam deti učia naplno a s radosťou vďaka nim.